 |
|||
 |
|||
|
|||
 |
|||
Vystupujeme z lietadla do iného sveta. Kathmandu. Akoby sa tu zastavil čas. Uzučké uličky lemujú
malé drevené obchodíky, pouliční "predavači " suvenírov, ktorí nás sprevádzajú aj niekoľko desiatok metrov, turisti a v strede týchto uličiek jazdia trúbiace autá, bicykle a rikše v oboch smeroch. Ľudia
žijú na ulici, v kúte, tí bohatší pod plachtou. Na ulici sa hrajú deti, spia ľudia, predávajú, žobrú, modlia sa ... No nikomu nevidieť v tvári trpkú výčitku, alebo prosbu o súcit či zľutovanie. Sú svojím spôsobom šťastní ....
Kathmandu opúšťame v malom súkromnom autobuse, aby sme sa dostali do dedinky Jiri, odkiaľ nás odvezie vrtuľník do Lukly. Cestou vidíme v strmých svahoch zarezané bledozelené ryžové políčka,
kamenné alebo hlinené domčeky sa krčia pod banánovníkmi. Prichádzame na letisko. No...letisko...posúďte sami. Zelená lúka, vrecia s nákladom pre expedície, 2 plechové maringotky, 8
sliepok a 1 kohút. Všetci ticho dúfame, že vrtuľník priletí a odletí aj s nami. Štvortonová ruská helikoptéra priletela, rozprášila sliepky a mňa odfúklo
iba o meter a prilepilo na akési dosky, pretože som mala, chvalabohu, 10 kilový batoh. Keď sa naložili 3 tony nákladu, prišli narad horolezci. Kde tu ruka či noha sme sa poskladali
pomedzi vrecia a bedne. Konečne sme v Lukle a začína 8 dňový náročný pochod do základného tábora. Výpravu tvorí 5 horolezcov, sirdár (styčná osoba medzi výpravou a nosičmi), nepálsky kuchár a 10 nosičov. 20. septembra vyrážame. Prechádzame cez lúky, lesy plné rododendrónov
a za zvukov cykád a jemného dažďa sa štveráme po takmer kolmých svahoch pralesa, aby sme sa zasa rozbahneným brehom šmýkali dole. Schádzame ku korytu ľadovcovej rieky. Medzitým nás niekoľkokrát predbehla naša veselá parta nosičov. Nemajú topánky, chýba im kvalitné
oblečenie do hôr , nesú 30 kg v noši upletenej z bambusu a každý deň sú v cieli skôr ako my. Trasa je zakaždým iná. Nekonečné himalájske lúky pokryté kobercom machov všetkých zelených farieb, aké si možno predstaviť lemujú impozantné vrchy farby práve rozoranej zeme a panensky bieleho snehu.
Prichádzame k domčeku upletenému z bambusu a dostávame prepotrebný čaj s mliekom. Je to vlastne taká typická chuť Nepálu. Sladučký čaj s mliekom. Zaspávame na koberci z čerstvo
nasekaného bambusu mäkšieho ako perina a do nosa nám jemne stúpa nežná vôňa posledného pramienka dymu z ohniska, na ktorom tlie vzácne drevo z rododendronov a jedlí. Počas trekkingu prekonávame dve náročné sedlá Zetrawa La (4600m.n.m.) a Mela La (5200
m.n.m.). Sedlo Mera La je tvorené ľadovcom a naši milí nosiči nám s úsmevom nepodareného decka oznamujú, že nemajú náhradné topánky, iba vietnamky, a v nich po ľadovci neprejdú. Babo, raď !!
Ich náklad medzi ostatných rozložiť nemôžeme, tak nám s Jankou neostáva nič iné, iba v 5000 metrovej výške kompletne vybaliť dokonale zbalené sudy s lezeckým materiálom a vybrať z nich
plastikové topánky, v ktorých budeme prechádzať sedlo my. Naše ľahké turistické topánky poskytneme nosičom. Od m
Kopce sa halia do chladnej hmly hustej ako smotana a my počujeme hrozné zvuky. Využívam toho, že ma polobehom obieha vedúci nosičov a po anglicky sa pýtam: Rum (tak sa skutočne volal), what was that, glacier? Yes, glacier. Well...Wasn't it storm? Yes, storm. So...storm or glacier? Yes, yes. Odpovedá s milým úsmevom. Pociťujem prvé príznaky horskej choroby, aj keď o tom ešte neviem. Oči veľmi štípu, ale hlava bolí a nedovolí spať. Cítim silné mravčenie v prstoch. Dych vynecháva, pulz je rýchly. Každý krok stojí nesmiernu námahu. Kamene strácajú tvary, zlievajú sa do jednej masy. Ráno vstávame o šiestej a budí nás veselý spev a krik nosičov. Nemajú spacáky, ani stany. Spia
všetci pod jednou plachtou. Obúvam si polozmrznutými prstami špeciálne ponožky do hôr a Dava (náš kuchár, sprievodca a kamarát) mi teplými rukami podáva horúci čaj. Bosými nohami potom veselo odkráča po zamrznutej lúke späť urobiť raňajky. Spieva si. Pýtam sa ho : Je ti zima? Je. A
pokračuje v spievaní. Aj keď nemá topaánky, aj keď nevládze. Mne víria v hlave úplne iné slová, ako sú v jeho piesni Stúpame k oblohe a každý závan vetra nám prináša zmes toho najlepšieho
bylinkového čaju na svete. Nespočetne veľa červenej, hnedej, oranžovej a zelenej farby, aké vie namiešať iba príroda v podobe machov, lišajníkov a drobných kvietkov. Konečne sme v základnom tábore. Talianska výprava nás pozýva na "ceremony".
Ľadový vietor odnáša modlitby na farebných vlajočkách smerom k hore. Začína sa náboženský obrad. Obetný oltár obstali všetci členovia oboch výprav a ticho načúvajú spevavej modlitbe v jazyku
"láma". Modlí sa nepálsky vysokohorský šerpa, nad oltárom pálime vonné tyčinky, aromatické byliny a rozhadzujeme ryžu. V duchu prosíme bohov, aby nám boli priaznivo naklonení, aby sme sa vrátili všetci.
Postupujeme ďalej. S pribúdajúcou výškou ubúda kyslík, svaly dostávajú zabrať. Prvý výškový tábor, druhý, útok na vrchol. Počasie sa mení. Každý krok treba vybojovať niekoľkými nadýchnutiami.
Siahnuť si až na dno psychických, aj fyzických síl. Tam je každý sám so sebou. Spoznáva sa. Niečo nové sa v ňom rodí, niečo iné zomiera. Veci medzi nebom a zemou. Každý hľadá v horách
niečo iné. My sme to, čo sme hľadali, aj našli. Trom z nás sa podarilo dostať na južný vrchol tejto krásnej hory. Peter sa o dva dni pokúsil o sólo výstup. Dostal sa z nás všetkých najvyššie, približne
do výšky 7000 metrov. Patrí mu uznanie Každý z nás tu nechal kus srdca. Niekedy sa sem po ten kus srdca musím vrátiť. Aj keď si nie som istá, či pri tej ďalšej návšteve tu ešte väčší kus nenechám.
Eva Žilinská
|
|||
