Market place - Here !!!

V piatok 13. 4. 2001 vyrážame z vrcholovej stanice Hrebienka v ústrety vetru. Veľká studená dolina má príznačný názov. Cestu lesom, ktorá je starostlivo zaliata priezračnou vrstvou ľadu prekonávame v duchu slov piene Pavla Dobeša "...brejkoval jsem chvíli, než mi došli síly ..."

Konečne sme v kosodrevine. Mohutné poryvy vetra so sebou nesú závoje snehu a nie práve príjemne osviežujú všetky telové otvory (na hlave). Z času na čas nevidieť ani zimné tyčové značenie. Všetko má ale svoje výhody. Vďaka n-kilovému batohu stojím pevne na zemi, vďaka ľadovým vyfúkaným poliam zasa občas sedím na zemi a vďaka hmle nevidím, koľko je toho ešte pred nami. Konečne nás víta novučká Zbojníčka, domáce teplo z kozuba a stará známa skupinka telemarkistov a skialpinistov z Bratislavy.

Optimisticky sa tešíme na sobotu, na zlepšenie počasia, na lyžovačku, na voňavý jarný tatranský vzduch, na šteklivé slnko, na pohodu ...

Viete, kto je optimista? Optimista je zle informovaný pesimista.

Zobúdzame sa do sviežeho zimného rána. Ku kadibudkám vedie cesta cez závej a oplatí sa tam ísť v goretexovej bunde s kapucňou na hlave. Vietor bičuje chatu, hmla je hustá ako smotana tri dni po záruke a sneží. Pätnásť lyžiarov vyrazilo niekam. To "niekam" je Malý Závrat. Sleduje ich malá skupinka pešiakov - optimistov. Aká paráda, že niekde je snehu iba po kolená. Svah je stále strmší, vietor silnejší a mrazivejší a hromady naviateho mäkučkého (ešte teplého) snehu nevzbudzujú priveľa dôvery. Lavínový test potvrdil to, čo sme počuť nechceli. Vraciame sa späť. Hlboko zarezané oblúky nechávame napospas mrazivému vetru. Počas zjazdu Marťan zistil, že ráno zanedbal strečing. V zlomku sekundy to chcel napraviť a dotknúť sa čelom špičky lyže. Špičky lyží sú ostré potvorky. Perfektný, presný rez do kože kúsok nad obočím. "Mediciman přijel právě včas...." Matvej, určite vieš, prečo nosíš lekárničku pohotovo pri sebe.

Večer v chate začína. Peter má okrúhle narodky. Už ti, lásko, není dvacet let...už ti není ani dvacetpět... Matvej vylákal Petra z chaty, všetci sme ho zguľovali a spokojní sme sa odobrali do tepla jedálne, vychutnali niekoľko horcov v borovičke, nejkaé to pivko a každý oprášil zopár  veselých historiek.

Nedeľa nás prekvapila azúrovou oblohou a zlatým slnkom. Stúpame po iskrivo bielej perine až do Divokej Kotliny. Svišťový štít láka láka svojou belobou a strmosťou. Na vrchole sa otvára božský pohľad na pocukrované končiare Tatier. Z doliny sa valia chumáče hmly, tmavé oblaky ťažko visia v diaľke nad údolím.

Západná stena Svišťového štítu sa ochotne poddáva plytkým oblúkom. Vyzerá ako bielučký naškrobený mamin obrus plný výšiviek. Neodolávame aj druhej výzve.  Ešte nás pozýva sedlo Prielom. Dve tretinky svahu sú naše. Lavínový odtrh sme nepokúšali.

Poobede bolo vidieť z chaty, ako skupinka šialencov trikrát za sebou vyšľapáva a následne zlyžováva svah oproti chate. Áno, tí šialenci sme boli my. Pri každom výšľape sa z úst derú vybrané slová a neartikulované zvuky. Zjazd však vháňa do žíl nový adrenalín a chuť vyjsť to ešte raz a ešte raz ...Toto sú dni, pre ktoré sa oplatí žiť.

V pondelok znovu pokus o Malý Závrat, teraz úspešnejší ako v nedeľu, a ide sa domov. Strávili sme tu krásne štyri dni, na aké sa nezabúda.

Eva Žilinská