Sobota 28. 4. 2001, Štrbské pleso. Výdatne prší. Okolo zelenej Octavie Combi pobiehajú tri postavy, rýchlo sa balia, pripínajú lyže a pomaly ale isto moknú. Lesná cesta na
Chatu na Popradskom plese je miestami zaliata ľadom starostlivo prikrytým tmavohnedým ihličím. Dážď vytiahol zo zeme všetky jarné vône, vzduch sa farbí do fialova a my v priesvitnom šere pomaly stúpame nahor.
Na chate nás víta zostava z HIKu. Petrovi sa dnes podarilo zlyžovať centrálny žlab Vysokej. Pekný výkon. Tu je jeho trasa.
Nech žije vchod na povalu na tejto chate ! Požehnaný buď, kto ho projektoval. Asi meral meter dvadsať a vážil tridsať kíl. Po takých zopár panákoch sa tam
veru s batohom ťažko triafa.Ležíme v spacákoch. Juraj navrhuje krátku poradu s trénerom (trénerom sme vtipne nazvali lahvinku s ohinvou vodou).
Ráno nás zobúdza blankytná obloha.Vyrážame do Zlomiskovej doliny. Sme
trocha pretrénovaní, ale svieži vzduch žltý od slnka, vlhký od topiaceho sa snehu a naplnený žblnkotom jarných potokov je ako balzam na dušu. Sme v sedle nad Železnou bránou a pomaly sa oddávame jarnému snehu. Je
troška ťažší, ale v telemarkových oblúkoch drží perfektne.
Poobede odchádzame do Podbanského. Jeho Veličenstvo Predseda HIK nás pritúli vo svojej chate. V tajomnom prítmí plameňa sviečky namiešava
z bylinných extraktov vlastnej výroby nového trénera v duchu slov : "... a nemaje kořene mandragóry, vařila kořen lípy.... Jáma lálicha? Paprťála paprťála, patláma patláma. My mu
nerozumíme. Ale my mu věříme." (J. Werich). Veríme mu a trénujeme celý večer. Ráno nás čaká Bystrá dolina.
Bystro preto vyrážame už o jedenástej a po včerajších rozhovoroch s trénerom ešte bystrejšie
kráčame lesom. V besnom hukote jarného potoka sa nesmelo krčia prvé tmavofialové a žlté kvietky, zem pod snehom sa zobúdza. Snažíme sa prejsť snehovým poľom v kosodrevine.
Jednu nohu – lyžu mám špičkou zaseknutú hlboko v kosodrevine, druhá sa síce v rovnobežnom, ale opačnom smere šmýka v jarnej krupici neznámo kam. Rukám neostáva nič iné ako priate
ľsky potľapkávať a objímať husté ihličie okolo. V tej chvíli mi ešte nezbedná halúzka zosunie šatku na oči (ja sa na to radšej nebudem pozerať). Vytváram obraz vskutku vzrušujúci.
Prestávam sa tváriť suverénne a začínam pochybovať o pevnosti a pružnosti mojich bederných kĺbov. Chvalabohu, že idem posledná. Potupene doháňam svojich druhov a tvárim sa , že nič.
Indigová obloha, tmavobiele oblaky, zlatožlté slnko, hory, nekonečné ticho a my. Počuť iba kĺzavé pohyby lyží a snehu .... Zajtra nás čaká Kriváň.
O pol ôsmej ráno už prekonávame prvé výškové metre. Sneh je až nad
úrovňou kosodreviny, lyže na batohu sú ťažšie a ťažšie... Sneh je ťažký, nasiaknutý vodou ako špongia a ako moje ponožky. Sedemročná nálepka "Gore-Tex" na trekkingových botkách slúži iba
na ozdobu. Centrálny žľab z Kriváňa sa priam ponúka na zlyžovanie. Z vrcholu sa otvára nádherný pohľad na Slovensko. Nízke tatry, Kráľova hoľa, Západné Tatry, Vysoké ...
.... najkrajší kút v šírom svete ....
